Život Prešova
online
online
Spisovateľ Vlado Bednár by mal 80 rokov, jeho život ukončila nehoda
11.02.2021 Bratislava
Bratislava
11. február – Vlado Bednár dobre vedel, že humor musí byť predovšetkým
vtipný. Touto vetou – stručne a výstižne, tak ako to má vo zvyku –
charakterizoval svojho priateľa a kolegu spisovateľ Tomáš Janovic.
Vlado Bednár bol naozaj vtipným a originálnym prozaikom, humoristom, rozhlasovým autorom i redaktorom. Rovnako však bol aj milovníkom prírody, turistom, ochranárom a v neposlednom rade vášnivým hubárom, pričom všetky tieto záľuby pretavil aj do svojej tvorby. Jeho priatelia ho poznali ako recesistu. Používal pseudonymy Fedor Vietor, či Quido Maria Piaček, potrpel si na zakladanie absurdných spoločností a spolkov (napríklad Spolok škodoradostných).
"Vlado Bednár s nami chodieval opravovať tradičné slovenské drevenice, salaše alebo senníky a často tieto práce sponzoroval zo svojich literárnych honorárov. Na jeho počesť potom tieto naše každoročné výpravy niesli jeho meno – Bednárov memoriál," povedal pre TASR environmentalista a vysokoškolský pedagóg Mikuláš Huba.
Dielo Vlada Bednára dodnes zabáva mladších i dospelých čitateľov, no zároveň patrí medzi najkompaktnejšie a najvtipnejšie výpovede o komunistickom režime. "Kto poznal Vlada Bednára, stretol sa so slobodou skôr, ako prišla po 17. novembri 1989," povedal o prozaikovi herec Marián Labuda. Vo štvrtok 11. februára by sa originálny slovenský spisovateľ dožil 80 rokov.
Vlado Bednár sa narodil 11. februára 1941 v Bratislave. Bol synom maliara Štefana Bednára. Navštevoval Jedenásťročnú strednú školu, v rokoch 1958 – 1964 vyštudoval žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Po absolvovaní štúdia zostal na katedre ako asistent a súčasne pôsobil ako redaktor v časopise Kultúrny život. Neskôr redigoval mládežnícke časopisy ABC pionierov a Prúd, a tiež Infarkt – humoristickú prílohu časopisu Mladá tvorba. V rokoch 1970-1975 bol redaktorom v knižnom vydavateľstve Smena a napokon sa stal umelcom v slobodnom povolaní, ktorým bol až do svojej predčasnej smrti.
Vlado Bednár literárne debutoval v roku 1964 "satiricko-humoristickým románikom" Uhni z cesty!. Próza o "duševne pracujúcom človeku v mestskom slovenskom socalizme" má zreteľné autobiografické pozadie. Prvky autentickej generačnej výpovede, glosovanie reality a používanie mestského slangu sa stali typickými črtami Bednárovho písania. Možno ich nájsť aj v ďalších prózach Divné hrušky s divnou chuťou (1966), Veterné mlyny (1967) a v poviedkovej knihe pre mládež Nebrnkaj mi na city (1967). Pre deti tiež napísal knižku Dobrodružstvá troch mudrlantov (1974).
Veľký čitateľský ohlas zaznamenali Bednárove humoristické romány Vajce v stodole (1979) a Koza (1979) – kniha, ktorej hlavný hrdina hľadá vlastnú slávu prostredníctvom kozy. Spoločne s Tomášom Janovicom napísal Bednár divadelnú hru Vzducholoď (1974), a tiež rozhlasové hry Požičaná gitara (1977) a Kľúčikové kráľovstvo (1979). Niekoľko rokov zabával svojím humorom mladých poslucháčov v Sobotnom mesačníku zábavných foriem pre deti Somzafor.
Vlado Bednár chodil so svojimi priateľmi do prírody, na huby alebo na túry. Napokon práve takto vznikla aj Bednárova kniha Veľká dobrodružná vlastiveda (1979) o trojici bratislavských chlapcov, ktorá putovala turistickými trasami od bratislavského Kamzíka až na východ Slovenska. Prírodou sú inšpirované aj knihy Čo mi kvety natárali (1982), Moje najmilovanejšie zvieratká (1986) či Hubárske rozprávky (1987).
"Mali šťastie všetci tí, ktorých Vlado do svojho rozprávkovo-skutočného sveta prijal. A bolo nás nemálo, lebo Vladov svet bol veľký, naširoko rozvetvený, zaľudnený. Nebol založený na konexiách, ale na skutočných priateľstvách. Nebolo v ňom zákernosti, klamu ani sebaklamu – Vlado nalieval vždy čistého vína," povedal o Bednárovi Mikuláš Huba.
Ako dodal, chystá sa v tieto dni zaspomínať si na svojho kamaráta na jeho obľúbených miestach v malokarpatských lesoch v okolí Bratislavy. K takým miestam patrí Knižkova dolina nad Račou, alebo Pánova lúka, ktorá bola dejiskom veselých stretnutí a varenia kapustnice.
Jedným z kamarátov, ktorí s Vladom Bednárom nachodili tisícky kilometrov v prírode, bol aj psychológ Dušan Fabián. Po vysokoškolských štúdiách a po vojenčine Vlado Bednár spolu dokonca istý čas bývali v Banskej Štiavnici. "Písali sme si tam snový denník. Vždy sme sa tešili, keď sme išli spať, čo sa nám zasa bude snívať a hneď ráno sme tie sny zaznamenávali. A čím boli zvláštnejšie, tým viac sme sa z nich radovali," popísal tieto časy Dušan Fabián v rozhovore z januára 2019 – teda pri 35. výročí Bednárovho úmrtia.
Neskôr si priatelia písali bizarné listy, pričom jeden z nich bol zverejnený aj v časopise Mladá tvorba. „Volal sa ´Otvorený list Veľkej Británii´. Vznikol tak, že som Vlada Bednára v listoch oslovoval skratkou V.B. – a raz som ho oslovil ´milá Veľká Británia´. List sa začína slovami: Milé kráľovstvo anglické, najskôr ťa čo najsrdečnejšie pozdravujem, ovocia je tu dosť... A potom pokračuje tak ako bežná korešpondencia medzi ľuďmi,“ povedal psychológ.
Vlado Bednár ako majster irónie i sebairónie začal jednu zo svojich poviedok vetou: "Volám sa Vlado Bednár a som statočný opilec, preto všetko prepijem." Nebolo tajomstvom, že žil bohémskym životom. Zomrel v Bratislave 17. januára 1984 vo svojom byte na následky nešťastnej náhody – spadol do jamy na rozkopanej ulici len kúsok od domu, v ktorom býval.
Už po Bednárovej smrti vyšlo dielo Dračie žily (1985), román Libero (1987) a takisto aj knižka Pevné lano (1987), ktorú z jeho próz zostavil Tomáš Janovic. V roku 2004 vyšla monografia Ide dravec tvrdo na vec, ktorú zostavil literárny redaktor Slovenského rozhlasu Peter Glocko ml. Zaradil do nej rozhovory o Bednárovom diele aj jeho osobnosti (s Igorom Hochelom, Tomášom Janovicom a Kornelom Földvárim), a tiež deväť spomienok jeho priateľov (Eugena Gindla, Vladimíra Popoviča, Mariána Vaneka a ďalších). V roku 2005 vyšiel v dvoch častiach výber z Bednárovej tvorby, a najnovšie, v roku 2016, knižka pre najmenších s názvom Moje najmilovanejšie zvieratá.
Vlado Bednár bol naozaj vtipným a originálnym prozaikom, humoristom, rozhlasovým autorom i redaktorom. Rovnako však bol aj milovníkom prírody, turistom, ochranárom a v neposlednom rade vášnivým hubárom, pričom všetky tieto záľuby pretavil aj do svojej tvorby. Jeho priatelia ho poznali ako recesistu. Používal pseudonymy Fedor Vietor, či Quido Maria Piaček, potrpel si na zakladanie absurdných spoločností a spolkov (napríklad Spolok škodoradostných).
"Vlado Bednár s nami chodieval opravovať tradičné slovenské drevenice, salaše alebo senníky a často tieto práce sponzoroval zo svojich literárnych honorárov. Na jeho počesť potom tieto naše každoročné výpravy niesli jeho meno – Bednárov memoriál," povedal pre TASR environmentalista a vysokoškolský pedagóg Mikuláš Huba.
Dielo Vlada Bednára dodnes zabáva mladších i dospelých čitateľov, no zároveň patrí medzi najkompaktnejšie a najvtipnejšie výpovede o komunistickom režime. "Kto poznal Vlada Bednára, stretol sa so slobodou skôr, ako prišla po 17. novembri 1989," povedal o prozaikovi herec Marián Labuda. Vo štvrtok 11. februára by sa originálny slovenský spisovateľ dožil 80 rokov.
Vlado Bednár sa narodil 11. februára 1941 v Bratislave. Bol synom maliara Štefana Bednára. Navštevoval Jedenásťročnú strednú školu, v rokoch 1958 – 1964 vyštudoval žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Po absolvovaní štúdia zostal na katedre ako asistent a súčasne pôsobil ako redaktor v časopise Kultúrny život. Neskôr redigoval mládežnícke časopisy ABC pionierov a Prúd, a tiež Infarkt – humoristickú prílohu časopisu Mladá tvorba. V rokoch 1970-1975 bol redaktorom v knižnom vydavateľstve Smena a napokon sa stal umelcom v slobodnom povolaní, ktorým bol až do svojej predčasnej smrti.
Vlado Bednár literárne debutoval v roku 1964 "satiricko-humoristickým románikom" Uhni z cesty!. Próza o "duševne pracujúcom človeku v mestskom slovenskom socalizme" má zreteľné autobiografické pozadie. Prvky autentickej generačnej výpovede, glosovanie reality a používanie mestského slangu sa stali typickými črtami Bednárovho písania. Možno ich nájsť aj v ďalších prózach Divné hrušky s divnou chuťou (1966), Veterné mlyny (1967) a v poviedkovej knihe pre mládež Nebrnkaj mi na city (1967). Pre deti tiež napísal knižku Dobrodružstvá troch mudrlantov (1974).
Veľký čitateľský ohlas zaznamenali Bednárove humoristické romány Vajce v stodole (1979) a Koza (1979) – kniha, ktorej hlavný hrdina hľadá vlastnú slávu prostredníctvom kozy. Spoločne s Tomášom Janovicom napísal Bednár divadelnú hru Vzducholoď (1974), a tiež rozhlasové hry Požičaná gitara (1977) a Kľúčikové kráľovstvo (1979). Niekoľko rokov zabával svojím humorom mladých poslucháčov v Sobotnom mesačníku zábavných foriem pre deti Somzafor.
Vlado Bednár chodil so svojimi priateľmi do prírody, na huby alebo na túry. Napokon práve takto vznikla aj Bednárova kniha Veľká dobrodružná vlastiveda (1979) o trojici bratislavských chlapcov, ktorá putovala turistickými trasami od bratislavského Kamzíka až na východ Slovenska. Prírodou sú inšpirované aj knihy Čo mi kvety natárali (1982), Moje najmilovanejšie zvieratká (1986) či Hubárske rozprávky (1987).
"Mali šťastie všetci tí, ktorých Vlado do svojho rozprávkovo-skutočného sveta prijal. A bolo nás nemálo, lebo Vladov svet bol veľký, naširoko rozvetvený, zaľudnený. Nebol založený na konexiách, ale na skutočných priateľstvách. Nebolo v ňom zákernosti, klamu ani sebaklamu – Vlado nalieval vždy čistého vína," povedal o Bednárovi Mikuláš Huba.
Ako dodal, chystá sa v tieto dni zaspomínať si na svojho kamaráta na jeho obľúbených miestach v malokarpatských lesoch v okolí Bratislavy. K takým miestam patrí Knižkova dolina nad Račou, alebo Pánova lúka, ktorá bola dejiskom veselých stretnutí a varenia kapustnice.
Jedným z kamarátov, ktorí s Vladom Bednárom nachodili tisícky kilometrov v prírode, bol aj psychológ Dušan Fabián. Po vysokoškolských štúdiách a po vojenčine Vlado Bednár spolu dokonca istý čas bývali v Banskej Štiavnici. "Písali sme si tam snový denník. Vždy sme sa tešili, keď sme išli spať, čo sa nám zasa bude snívať a hneď ráno sme tie sny zaznamenávali. A čím boli zvláštnejšie, tým viac sme sa z nich radovali," popísal tieto časy Dušan Fabián v rozhovore z januára 2019 – teda pri 35. výročí Bednárovho úmrtia.
Neskôr si priatelia písali bizarné listy, pričom jeden z nich bol zverejnený aj v časopise Mladá tvorba. „Volal sa ´Otvorený list Veľkej Británii´. Vznikol tak, že som Vlada Bednára v listoch oslovoval skratkou V.B. – a raz som ho oslovil ´milá Veľká Británia´. List sa začína slovami: Milé kráľovstvo anglické, najskôr ťa čo najsrdečnejšie pozdravujem, ovocia je tu dosť... A potom pokračuje tak ako bežná korešpondencia medzi ľuďmi,“ povedal psychológ.
Vlado Bednár ako majster irónie i sebairónie začal jednu zo svojich poviedok vetou: "Volám sa Vlado Bednár a som statočný opilec, preto všetko prepijem." Nebolo tajomstvom, že žil bohémskym životom. Zomrel v Bratislave 17. januára 1984 vo svojom byte na následky nešťastnej náhody – spadol do jamy na rozkopanej ulici len kúsok od domu, v ktorom býval.
Už po Bednárovej smrti vyšlo dielo Dračie žily (1985), román Libero (1987) a takisto aj knižka Pevné lano (1987), ktorú z jeho próz zostavil Tomáš Janovic. V roku 2004 vyšla monografia Ide dravec tvrdo na vec, ktorú zostavil literárny redaktor Slovenského rozhlasu Peter Glocko ml. Zaradil do nej rozhovory o Bednárovom diele aj jeho osobnosti (s Igorom Hochelom, Tomášom Janovicom a Kornelom Földvárim), a tiež deväť spomienok jeho priateľov (Eugena Gindla, Vladimíra Popoviča, Mariána Vaneka a ďalších). V roku 2005 vyšiel v dvoch častiach výber z Bednárovej tvorby, a najnovšie, v roku 2016, knižka pre najmenších s názvom Moje najmilovanejšie zvieratá.
www.ZIVOTPO.sk
